Spomienka na moju babičku Rosaliu

Moja babička Rosalie, žena so silným duchom, pracovitými rukami a veľkou vierou, mala jedno miesto, ktoré nosila v srdci celý život – Kykulu. To bola jej rodná zem, Vyškovec, časť, kde vyrastala a prežila mnohé krásne ale aj ťažké chvíle, ktoré jej formovali životnú cestu.

Ešte pred svojím odchodom sa ma často pýtala, či som už vyviezol kone na Kykulu.

Tiboro, vyhnal si už kone hore?

Bola to jej túžba, vidieť, ako pasiem kone na jej milovanom mieste. Žiaľ, osud nám už nedoprial splniť tento sen, ale viem, že jej duch je tam stále prítomný – medzi lúkami, kopcami a šepotom vetra, ktorý nesie spomienky na jej život.

Spomínam si, ako sme spolu často chodievali na nákupy a pravidelne sa zastavili pri svätom obrázku Panny Márie. V tých chvíľach sme sa vždy pomodlili – jednoduché, ale hlboké gesto, ktoré spájalo našu lásku a jej nezlomnú vieru. Tieto modlitby ma naučili, aká dôležitá je viera, pokoj a čas venovaný duchovnu… Pre mňa bude Kykula navždy symbolom nielen jej detstva a koreňov, ale aj jej odkazu. Keď tam raz privediem kone, viem, že ona to bude vidieť, zhora, s úsmevom a pokojom v srdci.

Babička Rosalie, táto zem, naše modlitby a moje kroky na nej budú vždy venované tebe