Legenda o starej maštali a poslednej ceste Cyrila – gazdu Hraška

Ako to celé bolo….? Tam dole pod Machnáčom, kde sa cesta stáča do doliny Vyškovec, na Kykuli, stojí ten starý kríž, kde sa kedysi nachádzala jedna maštaľ. Stará, ale pevná jak gazdove slovo! A v tej maštali hospodařil gazda Cyril. Nie hocijaká maštaľ – drevená, stará… ale pevná ako jeho slovo. V nej choval kobylku menom Mína, a dvoch volov. Boli to nielen zvieratá, boli to jeho druhovia. Cyril s nimi prežil dobré aj zlé, dával im to najlepšie, čo mal, a ony mu to vracali vernosťou, akú človek od človeka málokedy dostane.

Jedného dňa, keď už bola jeseň cítiť v dychu lesa, dostal Cyril správu, že stará škola na konci dediny — áno, tá na slovenskej strane — sa ide prerábať. A že vraj, ak chce, môže si zobrať strešnú krytinu. Starý plech, ale ešte poslúži… chcel ním prekryť maštaľ, čo už dávno volala po oprave.

Pomáhal mu František, jeho verný kamarát. Dvaja starci, jeden voz a ťažký plech. Naložili ho spolu. František dvíhal, Cyril viazal laná. A keď bolo všetko pripravené, Cyril pohnal volov a ide sa domov.

Cesta zo starej školy nebola dlhá, iba úzka, viedla cez les, kde sa v noci ozývajú čudné zvuky a zubaté tiene tancujú medzi stromami. Ale veď to nebolo prvýkrát, čo tadiaľ šiel. Cyril si pospevoval, voly kráčali pomaly, ťažko, ale pokojne.

Až prišiel ten moment. Vietor sa zodvihol náhle taký, čo zrazu stíchne, a potom tresne, ako keď Boh dverami zabuchne. Jedna z plechových tabúľ sa uvoľnila a s rachotom spadla rovno pod nohy volom. Voz sa rozkmital, voly sa pokúsil zastaviť, ale bolo neskoro.

Lesom sa rozľahol výkrik a rinčanie železa. Keď to všetko stíchlo, Cyril už ležal bez pohnutia. Mŕtvy.

Ale voly bežali ďalej. Bežali, akoby ich niečo hnalo.

Zvieratá utekli. Lesom, bez pána, len s bolesťou v duši. Až k večeru, keď už sa na obzore ukazovala hviezda a Kykula bola v tieni, ich našiel František. Stáli pod krížom na Machnáči. Akoby čakali. Niekoho, niečo. A v ich očiach vraj bolo niečo, na čo už nikdy nezabudol.

Odvtedy si ľudia šepcú, že keď zafúka vietor od starej školy a mesiac visí na nebi jak zlatý groš, v starej maštali, čo už len v pamäti stojí, sa ozve erdžanie Míny a ťažké kroky volov. Vraj gazda vtedy znova vyráža na svoju poslednú cestu — tú, čo začal s plechom na voze a srdcom plným práce, no nikdy ju nestihol dokončiť.

A František? Ten už dávno odišiel za ním. Ale každý, kto si večer pri ohni vezme pohár a spomenie ich mená, nech vie, že sa nehovorí o obyčajných ľuďoch a zvieratách. Hovorí o vernosti, o práci, o smrti. O tom, čo zostáva, keď všetko ostatné pominie…